Skrutka so šesťhrannou hlavou DIN931 s pozinkovaným povrchom triedy 8.8 10.9

Vysokopevnostné spojovacie prvky budú po pozinkovaní chrumkavé. Vyžadujú si osobitnú pozornosť.

Vodíkové krehnutie sa zvyčajne vyznačuje oneskoreným lomom pod napätím. Existujú automobilové pružiny, podložky, skrutky, plechové pružiny a iné pozinkované diely, u ktorých sa podiel lomu pohybuje v priebehu niekoľkých hodín po rozbití zostavy a dosahuje 40 % až 50 %. Pri použití kadmiom pokovovaných dielov špeciálneho výrobku dochádza k hromadnému praskaniu a bol vyriešený národný kľúčový problém a bol formulovaný prísny dehydrogenačný proces. Okrem toho existujú niektoré vodíkové krehnutie, ktoré nevykazuje jav oneskoreného lomu, ako napríklad: galvanické pokovovanie závesov (oceľový drôt, medený drôt) v dôsledku mnohonásobného galvanického pokovovania a morenia je prenikanie vodíka závažnejšie a počas používania sa často objavuje prehyb, čo vedie k krehkému lomu; tŕň brokovnice po niekoľkonásobnom chrómovaní spadne na zem a zlomí sa; niektoré kalené diely (vysoké vnútorné napätie) pri morení praskajú. Tieto diely sú silne hydrogenované a praskajú bez vonkajšieho napätia, takže ich už nemožno použiť na obnovenie pôvodnej húževnatosti dehydrogenáciou.

Čím vyššia je pevnosť materiálu, tým väčšia je citlivosť na vodíkové krehnutie. Toto je základný koncept, ktorý si musia technici povrchovej úpravy objasniť pri zostavovaní špecifikácií procesu galvanického pokovovania. Ocele s pevnosťou v ťahu σb > 105 kg/mm2 požadovanou medzinárodnými normami by mali byť podrobené predpokovovaciemu namáhaniu a následnému dehydrogenačnému spracovaniu. Francúzsky letecký priemysel vyžaduje zodpovedajúce dehydrogenačné spracovanie pre oceľové diely s medzou klzu σs > 90 kg/mm2.

Vzhľadom na dobrý súlad medzi pevnosťou a tvrdosťou ocele je intuitívnejšie a pohodlnejšie posudzovať citlivosť materiálu na vodíkové krehnutie podľa tvrdosti než podľa pevnosti. Pretože dokonalý proces kreslenia a obrábania výrobku by mal byť označený tvrdosťou ocele. Pri galvanickom pokovovaní sme zistili, že tvrdosť ocele okolo HRC38 začína vykazovať riziko lomu v dôsledku vodíkového krehnutia. Pri dieloch s tvrdosťou vyššou ako HRC43 by sa mala po pokovovaní zvážiť dehydrogenácia. Pri tvrdosti okolo HRC60 by sa dehydrogenácia mala vykonať ihneď po povrchovej úprave, inak oceľové diely prasknú v priebehu niekoľkých hodín.